–

keď uhneš pohľadom

zmiznem

také krehké sú naše tváre

neustále nahrádzané

ďalším a ďalším posolstvom

vpísanom do svetla

ktoré k tebe prichádza

odkiaľsi

z diaľky

aby sme si ešte pred tým

než nás nahradí cudzí život

boli blízki

                        (Pavel Bakajsa)

–

vkladám si ťa do škatuľky

poskladanej z tvojho času

vyhýbam sa odpovediam

na tvoje otázky

(naozaj ma chceš na slepo?)

v šere sa mi omotáš okolo pásu

spolieham sa na tvoju stálosť

a moju potrebu

oprieť sa o pevný bod

v pohyblivom čase

jed zo zubov si odsávaš

každé ráno

raz mi ho vyleješ

do kávy

                       (Júlia Reinoldová, Vretenica)

pripútali sa

v jeden moment

mysle v jednej rovine

introspektívny pohľad

pomohol priznať si chybu

v jej živote

spoločne vnímali suché i vlhké

priestory lesa

vôňu ihličnatých stromov

rannú rosu štekot psa

stotisíc rokov odlišnosti

a napriek tomu ich delila

len ručná brzda

                (Zuzana Balenčinová)

–

Ísť na púť pre manželov je ľahšie ako rozprávať sa o deťoch pred deťmi.

Mám pocit, že oni tušia, že im nedávame jedlo.

V noci by sme ich mohli zanechať

a potom ísť na tú púť.

                         (Alica Ištoková, Rómsky tanec č.5)

–

Dcéra Mesiaca

Nevesta vetra

Les je mojím závojom

Kameň oltárom na našej slávnosti

Položím sa naň sama

Počkám na tvoje prsty, Vietor

Neviditeľné prsty ma najprv ohmatajú

a potom si ma celú uchvátia

Vezme ma ponad kopce na našu oslavu

Vezme ma do svojho paláca na vrchu

A dovolí mi nájsť domov –

nič len neviditeľná krása a nijaké ďalšie túženie

                                          (Ema Palková, Pieseň Psyché…)

–

Skotúľala som sa po slimákovi

Tvojho pupka

Pekný biely ornament mi pripomenul

chvíle, keď som sa hodiny pozerala na zem, hľadala ulity a zabudla na strach

Odišiel si rýchlo

Prekvapilo ma to

                                (Agáta Komanová, Oisín)

–

mlčím

nech si povedia svoje

nech sa porozprávajú

nádych

snažím sa vyskočiť

         odraziť sa

    nespadnúť

dochádza mi kyslík

a oni

plne zodpovední

sa na mňa len pozerajú

vedia,

čo sa deje

vedia,

prečo nenachádzam slová

vedia,

že nie je prvýkrát

čo si neviem

usporiadať myšlienky

                   (Andrea Babíncová, Už)

–

Dutá šnúra plná svetla

postáv z gréckych váz

a zvuku chrastia vo vetre

Tma neodpovedá a svetlo

iba nesie slovo

v ozvene rozsýpa šum

.

Každý deň potrebuje dvoch

oni potrebujú šperk

aby vedeli o začiatku a konci

Ľahni do svetla vedľa mňa

ako to robili a budú robiť

ďalší čo ponesú hlas a šperk

.

A možno sme iba minulé životy

videné na okraji viečok

novorodencom pred prebudením

A stále keď sa obrátim zabúdam

odpoveď na otázku

Vieš že ťa milujem?

            (Alfréd Tóth, (Ne)skončená (Elégia))

–

Nie každé ráno je šanca dať si croissant na balkóne.

Pokiaľ nie si Európan, musíš sa vyklopiť z toho miesta,

pozdraviť holubov na strechách.

Byť horúci, liať sa z koťoga do ručne vyrobenej šálky.

                                                      (Sára Biharyová, Na návšteve)

Výber básní a úryvkov básní  autorov, ocenených v súťaži Wolkrova Polianka 2023.